Ts...
Sedel na hnoji, presvedčený o svojej pravde a pozoroval sliepky. Na východe mu začínalo svitať.
Pomyslel si, že by toho mohol v živote dokázať viac, ako pozorovať sliepky a analyzovať ich rodinné vzťahy. Začal chlastať.
Hlava napchatá alkoholom mu pomaly ukazovala smer. Zastrčil ju do hnoja a stal sa červíkom. Postupne ho opantal pocit, že sa prvýkrát v živote dostal pod povrch vecí...
Zistil tak, že vždy pod povrchom vecí je hnoj. Zmieril sa s tým. Začal chlastať viac. Už sa mu nepáčilo byť červíkom. Stal sa básnikom, ktorému je jedno, či v hnoji je seno alebo slama.
Pokúsil sa o nič nepokúšať a pozerať sa na svet zatvorenými očami. Zistil, že existuje iba to, čo sa práve rozhodne vnímať. Teplo, smrad, tma, rôzne pachute a rôzne pazvuky. Vykašľal sa na ne...
Presvedčil sa o tom, že aj smrad má svoj pôvab. Aj tak ale cítil prázdno vo svojej duši. Rozhodol sa, že bude vyznávať "Veľký Hnoj". Hneď sa cítil v hnoji istejší a vedel, že niekto sa stará o jeho dobro...
Matne si pamätal, že existuje aj druhý svet. Svet, v ktorom existujú sliepky kotkodákajúce dookola stále rovnakú ódu na slnko a slnko, ktoré sa tvári strašne dôležito, pichá do očí a nedá pokoj, až kým pred ním nezdrhneš do hnoja. Tie spomienky sa mu nepáčili... Chcel na ne zabudnúť... Zavŕtal sa hlbšie pod povrch vecí... Hnoj sa zmenil na hlinu. Stretol kostru... Usmiala sa.
Nemal jej čo povedať. Kostra si myslela, že byť v zemi je to najlepšie z telešopingu. Mal podobný názor. Nesúhlasil ale s kostriným názorom úplného odhalenia. Ešte stále dúfal, že vždy musí byť niečo skryté, na čo má básnik prísť sám.
Zahĺbil sa do seba... Ako sa tak hĺbil a prenikal do svojho vnútra, uvedomil si, že je celý prehnitý. Pobyt v hnoji a zemi na ňom zanechal nezmazateľné stopy...
Potom si pomyslel na to, aké krásne by to bolo so sliepkami. Len tak sa na ne pozerať a mať všetko fpiči. Žiadne problémy s odtieňmi a chmúrnymi myšlienkami smradu, ktorý ho obklopoval. Začal pochybovať o všemocnosti "Veľkého Hnoja". Myslel si, že mal staromódne názory, a že je na čase rozmýšľať ako každý iný, totálne znechutený človek.
Rozhodol sa, že predbehne čas. Život, nech je aký chce, aj tak smeruje k smrti. Rozhodol sa teda zomrieť. Vystrčil svoju polorozpadnutú hlavu z hnoja, zahľadel sa na sliepky pobehujúce po páliacom slnku a čakal, kým zomrie. Po bývalej tvári mu stekali slané kúsky oka...
Smrť mu ale nechcela dopriať koniec utrpenia. Vychutnávala si ho. Teda aspoň on si to myslel. Smrť ale na neho úplne kašľala. Mala dosť starostí na to, aby si všímala nejakého zhnitého básnika...
Dostal nápad. Stane sa nesmrteľným... Vliezol do vajca, ktoré tesne vedľa neho vyprdla jedna zo sliepok, stal sa jeho dušou a zavretý v tichu medzi škrupinami čakal, kým ho vysedia...
Škrupinám sa ale videlo príliš optimistické urobiť takú vec. Vystáli ho teda. Nemali z toho dobrý pocit, ale vedeli, že je to niečo prevratné v hospodárskom živote. Básnik z toho ale nemal radosť. Myslel si, že je dehonestujúce, aby škrupina bola múdrejšia než on...
Pochopil, že je jedno, či ho vystoja škrupiny alebo sliepky. Pochopil, že jeho výnimočnosť je v tom, že bol vystáty a nie vysedený. Pozrel sa na svet, svet sa pozrel naňho a v okamihu pochopili, že sa nechápu. Neboli však žiadne B-čka, a tak im hneď došlo, že to treba zapiť. A tak náš kurací, odstáty a prehnitý básnik pozval na poldeci celý svet...
Potom si uvedomil, že nemá čím zaplatiť. Zobral to teda na dlh, ktorý nehodlá nikdy zaplatiť. Svet sa ale nesťažoval. Hlavná vec, že sa ožral. Zaniklo mu síce pár mozgových buniek, ale to bolo zanedbateľné. Básnik bol šťastný, že nebol v delíriu sám. Bolo mu to vlastne jedno. Stále myslel na sliepky...
Objednal si vajcový likér... Vypil, zabudol, zhodil zimné perie a odletel smerom k slnku... Jeho rodná planéta mu nepovedala ani slovo na rozlúčku. Nabral kurz, rýchlosť a nechal sa unášať takmer inerciálnou sústavou, zvanou vesmír. Vedel, že je nesmrteľný... Blížil sa k slnku... Mal ho v krídle... Teplota síce stúpala, ale vedel, že bez kyslíka nezhorí. A tak sa blížil a smial sa a zohrieval a blížil a smial a zohrieval... Spadol rovno do slnka... Mal pocit, že je na hnoji. Pokúsil sa vystrčiť hlavu... Vedľa seba uvidel slnko... Vtedy pochopil, čo je to slniečko na hnoji.
A myslel si, že je to hlúpe. Napadlo ho, čo by robila sliepka na slnku. Nič užitočné... A čo robil on na slnku? Občas zatúžil po tom, aby opäť veril vo "Veľký Hnoj". Čo by tým ale vyriešil? Nemal ani na malé pivo a slnko tak strašne pálilo... Pomyslel si, že aj slnko je len človek. Slnko mu chcelo vyhovieť. Stalo sa človekom. Spálilo ho...
A potom ho odvrhlo. A uhlie s dušou básnika putovalo vesmírom... Kurz: nekonečno; Rýchlosť: nič moc (v nekonečne nehrá rolu) a cieľ neexistuje. V takej chvíli je najlepšie stať sa bohom.
Aj tak je to o ničom...