O slniečku ktoré nechcelo vyjsť a neskôr aj o fialke

Za tmavými horami a tmavými dolami bolo slnko. Lepšie povedané bolo pod nimi. Zrejme odjakživa. To sa už nepíše. Necítilo ani tak strach vyjsť hore ako skôr nechcelo. Počulo totiž, že tam aj tak nieje čo vidieť a iba by zakopávalo o skaly. Tu mu bolo dobre a všetko okolo osvecovalo, každý kúsok priestoru vôkol seba. Napriek tomu sa cítilo, že mu niečo chýba. Nevedelo čo. Spokojné moc nebolo.
Sedelo a dumalo až ho napadlo že je zvedavé. Aspoň jedným lúčom sa pozrieť. Len už bolo tak dlho pod zemou, že nemalo cestu hore. Pazúriky nemalo tak sa začalo pomalinky prepalovať hore. Veď aj tak nemalo čo robiť. Trvalo to veľa rokov. Nakoniec sa to ale podarilo. Nenápadne vykuklo. Iba trolilinka. Samozrejme bola tma a tak nič nevidelo. Asi zas nuda..
Pomaly ale vyliezalo. Veď čo už bude robiť. Čím viac vyliezlo, tým viac osvetlilo. Nebolo to ale až také zaujímavé. Všade samé skaly. Asi zas nuda..
Vyliezlo úplne zo zeme a sadlo si na skaly. Tma síce nebola a nezakopávalo, ale skaly napriek tomu tlačili. Okrem toho už začali aj páliť. Rozhodlo sa teda, že vylezie ešte vyššie. To už až tak dlho netrvalo. Našlo si svoje miesto kde sa mu celkom pozdávalo byť. Nič ho netlačilo a malo pekný rozhľad o všetkom dole. Tam to bolo osvetlené ale napriek tomu nič extra zvlášť zaujímavé. Asi zas nuda..
Bolo ale o niečo spokojnejšie ako pod horami. Chvíľu sa ešte pozeralo a potom s dobrým pocitom zaspalo. Bolo rado, že vyliezlo.
...
Jedného dňa (hlavne preto, že tam existoval iba deň), medzi skalami, vyrástla fialka. Len tak sama od seba. Dokázala to aj bez záhradných trpaslíkov, o ktorých ani nevedela že existujú. Páčili sa jej skalky, pretože pre ňu boli nové a neopozerané. Najviac sa jej ale páčilo slniečko hore nad ňou. Veľmi rada sa na neho pozerala. Po čase sa jej aj skalky zunovali ale slniečko nie. Svietilo a bolo teplé.
Toho istého dňa len o nejaký čas neskôr sa slniečko zobudilo. Letmo sa pozrelo na skaly, ktoré tak dobre poznalo. Žeby zas nuda?
Zbadalo niečo, čo predtým ešte nevidelo. Bolo to pekné. Zdalo sa mu dokonca, že sa to na neho pozerá. Celkom sa jej to čudo páčilo. Nevdojak sa usmialo na fialku a fialka to pochopila a usmiala sa tiež na slniečko. Dlhý čas sa na seba usmievali a cítili veľkú spokojnosť. Vačšiu ako so skalami..
Bol to nádherný čas. Slniečku to vynahradilo celé to obdobie pod horami a fialka hoci iné nepoznala, vedela že bez slniečka nemôže byť.
Ešte v ten deň fialka unavene sklonila hlávku a stratila sa medzi skalami. Viac jej nebolo.
Slniečko vedelo, že ho už netreba. Nešlo ani pod hory, len tak na oblohe proste vyhaslo.
Bol to ten najkrajší deň za celú večnosť.