Roland bol malý chlapec, ktorý bol od narodenia pripútaný na invalidný vozík. Proste sa narodil s nejakou nepríjemnou deformáciou, ktorá mu nedovoľovala chodiť. Jeho život bol, ako sa dá predpokladať, nudný. Ani Vianoce ho už netešili. Dostal vláčik. Mohol sa na neho pozerať, ako chodí stále dookola. Úžasne vzrušujúce. A teraz bol zase Silvester. Bolo po večeri a rodičia ho ako malého chlapca poslali spať. Roland bol vo svojej izbe v tme a rozmýšľal, či sa mu chce premiestniť do postele, alebo rovno zaspí vo svojom vozíku.
 "Ahoj, môžeš mi pomôcť?" ozval sa zrazu odkiaľsi hlas.
Roland sa vyľakane pozeral po svojej izbe.
 "No môžeš?" nástojil hlas.
 "Ako?" opýtal sa Roland, ignorujúc fakt, že môže byť niekto v jeho izbe.
 "Treba zachrániť Nový rok, je v nebezpečenstve."
 "V akom?" Roland sa rozhodol, že najlepšie sa mu bude ignorovať, ak bude klásť iba otázky.
 "Starý rok sa rozhodol, že tu zostane ešte ďalší rok. A potom ďalší a ďalší.."
 "Prečo?" začínala sa mu táto hra páčiť.
 "No lebo Starému roku sa ešte nechce ísť do histórie. Že vraj je tam poriadna nuda. Tak pomôžeš?" opýtal sa trochu podráždene hlas.
 "Ako?" teraz otázku myslel úprimne.
 "No treba Starému roku ukradnúť jeho žezlo."
 "Ja ho mám ukradnúť?" až teraz sa Roland naozaj prekvapil a rozhodol sa, že už nebude ignorovať. "Prečo ja? A ako? A kto si? A kde?" spustil Roland paľbu otázok, na ktoré chcel dostať aj odpoveď.
 "Som nádej a som tu" povedal hlas, v ktorom bolo počuť náznak hanblivosti.
Z tieňa spod postele vykročil akýsi malý tvor. Roland sa pohol na vozíku, aby si mohol toho tvora lepšie pozrieť. Bol to krpatý starček so silnými okuliarami, opierajúci sa o paličku. Roland sa naňho udivene pozeral.
 "Ty si taký starý? Veď hlas máš ako chlapec."
 "Hehe, často tým mätiem ľudí. Keby videli ako vyzerám, tak by nehovorili, že nádej zomiera posledná" zasmial sa starček.
 "Kebyže si predstavím nádej, tak si ju skôr predstavím ako dievča" čudoval sa ďalej Roland.
 "Chlapče, keď vyrastieš, zistíš, že u dievčat sa žiadna nádej neskrýva" povedal ustarane nádej.
 "No keď si sa už konečne zmieril s tým, ako vyzerám, tak mi konečne povedz, či pomôžeš" naliehal nádej, keď videl, že Roland je schopný naňho civieť celú noc.
 "Prečo ja? Veď vidíš, že nemôžem chodiť" povedal smutne Roland.
 "Vždy je nádej.." povedal nádej.
Podišiel k Rolandovi a jednou rukou sa mu dotkol nôh. Druhou rukou sa opieral o paličku, aby nespadol.
 "Vstaň!" zvolal.
Roland sa neveriacky pokúšal vstať. A ono to išlo! So slzami v očiach urobil svoj prvý krok v živote. Takýto šťastný nebol, ani keď mu rodičia kúpili jeho prvý invalidný vozík.
 "No tak pomôžeš?" spýtal sa slávnostne ten malý zázračný starček.
 "Áno!" zvolal natešený Roland.
 "Tak bež za mnou!" zvolal tiež nádej a už bežal von.
Dvere sa pred ním otvárali. Roland bežal za ním. Vybehol pred dom a ani si nevšimol na smrť prekvapených rodičov, ktorý ešte nič nevypili. Pred domom si všimol na druhej strane cesty starčeka. Rozbehol sa za ním. Nevšimol si ale nákladné auto rútiace sa po ceste. Škrípanie bŕzd a náraz. Z chlapcovho tela zostala len krvavá kaša. Spod auta trčali zdravé nohy.
 "No čo. Občas sa aj nádej pomýli" povedal nádej a zmizol.