Na zem spadla váza. Nerozbila sa, bola drevená. Zhodilo ju malé mlčanlivé dievčatko. Menšie ako korene ružového kríku a mlčanlivejšie ako nočná hmla. Volalo sa Veronika.
Tú vázu zhodilo preto, lebo zavadzalo jej malej rúčke keď sa snažilo z poličky vybrať jej obľúbenú knižku. Na tú poličku sa dostalo po chrbte veľkého plyšového tučniaka.
V tej knižke písali zaujímavé veci. Napríklad o všelijakých kráľoch, nejakých nešťastiach, ale aj o ovocí poznania. To Veroniku zaujímalo najviac. Páčila sa jej myšlienka zjedenia dobrého ovocia a zároveň vedenia rôznych múdrostí.
Prečítala si o ňom ešte raz a pozorne prezrela obrázok. Napadla ju myšlienka, že nemôže byť ťažké nájsť také ovocie. Ovocia je predsa veľa. Hlavne teraz začiatkom jesene. Zatvorila teda knižku a nechala ju na zemi. Na poličku ju predsa vráti niekto z vysokých. Vždy to tak urobili.
Veronika si zapla gombík na šatách a odhodlane vyšla von. Za ich záhradou bol kopec a tam rástlo zopár ovocných stromov. V ich záhrade rástli iba jahody, aj to nie teraz. Veronika sa bez otáľanie vybrala k tomu kopcu.
Najskôr ale musela prekonať záhradný plot. Keďže bola malá, plot podliezla. Na zarosenej lúčke sa máčali jej šatočky. Asi v polovici lúčky zbadala krtinec. Veronike bol tak po pás. Rozhodla sa, že naň vylezie a pozrie sa čo je dnu. Zamazala si rúčky a zablatila spodok šiat a sandálky. Dostala sa ale hore a a pozrela do diery dole. Nič nevidela, bola tam tma. Nepreriekla ani slovko a zišla z krtinca.
Za chvíľku sa dostala pod kopec a začala sa driapať naň. Bola síce malá a mlčanlivá, ale aj celkom šikovná. Za chvíľočku bola na kopci pod jabloňou. Aj tá jabloň bola malá a mlčanlivá, napriek tomu však bola o dosť vyššia ako Veronika.
Pod jabloňou bol našťastie šamlík. Veľmi jej pomohol. No aj tak musela na ostatok jablone vyliezť vlastnými silami, aby sa dostala na konár odkiaľ dočiahla na to vytúžené ovocie. Pri lezení sa jej ale šaty zachytili na suchom konári a trošku roztrhli. Veronika nepreriekla ani slovka a už sedela na konári. Odtrhla si jabĺčko a zahryzla sa doň. Čakala, čo múdre sa dozvie. Ako tak čakala, pozrela sa na seba. Jej šaty boli mokré, zablatené a roztrhnuté. Vedela že dostane bitku. To ale vedela aj predtým! Nepotrebovala k tomu poznaniu žiadne ovocie. Veronika si to uvedomila a zasmiala sa. Potom mlčky dojedla svoje jablko.