Kdesi strašne ďaleko, za lánmi neúspešne zrejúcich klasov (nikdy tam nezasvietilo slnko) a horami vysoko rastúcich ostnatých kameňov, bola bosorka. Bývala v ošarpanej chalúpke postavenej na nôžke z kostí. Rozhodne sa snažila byť štýlová, aby nerobila hanbu svojej rodine. Samozrejme nikoho nemala rada a bola celkom úspešná kuchárka čerstvo zblúdeních detí. Bola hrdá na svoje bradavice a obzvlášť na hríb ktorý jej rástol za uchom (to sa nie každej bosorke podarilo vypestovať). Nažívala by si spokojne až kým by ju nejaký priveľmi snaživý kňaz neupálil, lenže stala sa jej nemilá vec. Prepálil sa jej kotol v ktorom si pripravovala svoje chutné pokrmy (obvykle vydrží jeden kotol po celý čas existencie priemernej bosorky).
Nuž nezostalo jej nič iné, len sa vybrať do najbližšieho bosoráckeho obchodu a kúpiť nový. Zobrala teda deravý kotol na chrbát (aby vedela správnu veľkosť, pretože na kotloch neboli písané žiadne čísla), palicu do ruky a ladným krivkaním (na to bola tiež patrične hrdá) sa vzďaľovala od svojej chalúpky.
Prešla už hodný kus a zistila, že nevie kde je. Proste sa stratila. Uvidela nejaký kopček a sadla si na neho aby si odpočinula. Ťažko si povzdychla a poobzerala sa po okolí. Veľmi sa preľakla keď pri kopčeku uvidela kríž zabodnutý do zeme. Vstala, rozkrútila kotol a pleskla ním o kríž. Ten sa rozletel na kusy a potom po ňom ešte pre istotu poskákala. Nebola to totiž obyčajná bosorka. Bola to bosorka krížená s upírom. Ešte raz dôrazne zaprskala a už iba ťažko dýchala a ukľudňovala sa. Zrazu sa spod kopčeka vynorila ruka. Bosorka sa na ňu so záujmom pozrela a potom sa na ňu s bojovým pokrikom „Krrrrrrrrrrrv!“ vrhla svojimi vycerenými zubami. Zabodla ich do ruky a pokúsila sa vysať aspoň nejakú tekutinu. Popri jej neúspešnom snažení sa spod zeme vynorila celá mŕtvola. Rozospato sa pozrela na bosorku na ruke a aspoň trochu sa oprášila od hliny. Ešte chvíľu zdvorilo počkala a potom bosorku jemne upozornila že z nej nič nevysaje. Bosorka prestala hrýzť ruku a začala rozmýšľať nad tým či by sa dala aspoň uvariť. Pot om si ale spomenula, že má deravý kotol a posmutnela. Mŕtvola už zabudla že práve táto nestvora jej pokazila hrobček a pokúsila sa o nenútený úsmev. Proste hrozné čosi.. Bosorka svoj údiv nad jej chrupom vyjadrila slovom „Bleeeeeeee!“
Ono tá mŕtvola bol vlastne muž. Meno neprezradil, pretože ho už zabudol a kríž, kde bolo napísané, bol roztlčený na triesky. Mŕtvole sa bosorkyna spontánnosť celkom pozdávala. Zdvorilo jej ponúkol ruku, do ktorej už predtým bola zahryznutá. Bosorka sa so záujmom pozrela na mŕtveho muža. Bol škaredý a už takmer rozpadnutý. Tiež mu za uchom objavila hubu. Usmiala sa na neho a aj keď vedela, že nič nevysaje, milo sa mu zakúsla do ruky. Ako tak z nej sala zatuchnutý vzduch, nežne sa neho pozerala. Mŕtvolovi to bolo milé a kľudne pretrpel tú bolesť v ruke, ktorú necítil. Bola to láska na druhé vniknutie. Neovládli sa a tuho sa objali. Mŕtvolovi popukali nejaké kostičky a odpadol jeden prst. Bosorka sa mu od rozkoše zahryzla do krku. Keď sa vyobjímali a napáchli svojimi arómami, chytili sa za ruky a vybrali sa len tak prechádzať sa. Bosorka už aj zabudla na svoj deravý kotol a vláčila ho so sebou len preto že sa jej zachytil o nohu. Vôbec si toho nevšímala. Mala oči a myseľ len pre svojho mŕtvola. Spomenula si naň len keď sa dostali na kopec a chceli z neho zísť. Ako malé decká si do neho posadali a spustili sa na ňom dole do doliny. No nasmiali sa prenáramne. Kotlík narazil na kameň a oni z neho vyleteli a zastavili sa až na strome. Mali pár zlomenín (mŕtvoliak ich mal samozrejme neliečiteľné) ale smiali sa aj tak. V bosorkyných očiach sa dalo pozorovať nadšenie, v mŕtvolových hnis. Ale aj z neho vyžarovala láska. Zvážneli a naďalej sa na seba pozerali. Držali sa za ruky (mŕtvolník to aj tak necítil a bosorke pre toľko bradavíc zrejme tiež nie) a nevedeli čo od rozkoše. Mŕtvoliak teda prehlásil „Vydaj sa za mňa!“. Bosorku to trochu zarazilo ale nedala sa vyviesť z rovnováhy (ležala, takže by to bolo dosť prácne), dala mŕtvoliakovi tú najhorúcejšiu pusu akú kedy dala (ešte nikdy nikomu pusu nedala a mŕtvole sa každý dotyk živého tela zdal horúci). Preberali už podrobnosti svadby keď tu bosorku zalial studený pot (a nebol to mŕtvoliakov). Spomenula si na pravidlá. Živý s mŕtvym sa nemôžu spolu sobášiť..
Boli dve možnosti.. Buď ona umrie (čo bolo dosť zložité, kedže je upír) alebo on ožije (tiež dobrá hlúposť..). Tuho rozmýšľali. Nemohli ale nič vymyslieť. Mŕtvoliak sa začal rozkladať o niečo rýchlejšie a bosorka mu od hladu odkúsla hubu, ktorá mu rástla za uchom. Bosorku napadlo, že by jej mŕtvoliak mohol vraziť drevený kôl do srdca aby umrela. Obávala sa ale že potom bude mať celú večnosť studené nohy a okrem toho momentálne nemala chuť na sexuálne radovánky. Mŕtvoliaka zas napadlo, že keby sa hodil ho kotla s horúcou vodou tak by mohol získať telesnú teplotu. Lenže to by sa mohol aj rozvariť a pri svadbe by mu to asi neprešlo. Strávili niekoľko rokov na tom mieste dumajúc nad problémom.
Náhodou okolo prechádzala čierna mačka. Zastavila sa pri nich a chvíľu ich pozorovala. Nemala rada huby ktorými už obaja obrástli a tak sa rozhodla že teda odíde. Už sa aj postavila keď jej to nedalo a spýtala sa „Čo Vás trápi?“.
Mŕtvoliak aj bosorka mu vysvetlili ich zúfalú situáciu. Mačka sa zasmiala „Ale to je predsa jednoduché!“. Mŕtvoliak aj bosorka sa na seba začudovane pozreli. No a potom na mačku. „No.. Prečo Vás trápi že jeden je živý a jeden mŕtvy keď ste vlastne obidvaja nemŕtvy?“ povedala mačka, otočila sa na chvoste a zmizla v lese.
Otázka manželskej kompatibility bola vyriešená. Mohli sa teda veselo svadbovať. Mohli by sa.. Za ten čas čo trávili rozmýšľaním prirástli k zemi a k stromu. Nemohli sa ani pohnúť.
To ich už ale netrápilo. Boli spolu a tešili sa z toho. Zabudli už aj na svadbu. Zostali tam sedieť a dívali sa na seba. Žili, teda vlastne nežili spolu až do konca vekov.
Najskôr šťastne.
Potom skameneli.